Jedna vec je u Androidu istá – s každou novou verziou systém viac obmedzuje aplikácie bežiace na pozadí. Cieľom je chrániť batériu, ktorá je pre väčšinu používateľov stále jednou z najcennejších súčastí smartfónu. Aplikácie totiž môžu výrazne ovplyvniť výdrž zariadenia, pokiaľ im systém dovolí neobmedzene bežať alebo spúšťať procesy, kedykoľvek chcú.
Aby tomu Google zabránil, Android už niekoľko rokov používa rôzne nástroje na správu spotreby – napríklad JobScheduler, AlarmManager či WorkManager. Tieto systémy rozhodujú, kedy sa majú naplánované úlohy skutočne vykonať. Buď v presný čas, alebo v okamihu, ktorý je z hľadiska batérie najvhodnejší. Pre úlohy, ktoré vyžadujú okamžitú pozornosť, napríklad sťahovanie súborov alebo prehrávanie hudby, môžu vývojári využiť tzv. foreground služby, ktoré ale musí byť sprevádzané viditeľným oznámením pre užívateľa.
Google si však uvedomil, že aj tieto pravidlá majú medzery. Systém síce kontroluje, kedy úlohy bežia, ale už nehodnotia, koľko energie skutočne spotrebujú. Preto vznikol ambiciózny projekt The Android Resource Economy (TARE).
TARE mal preniesť princípy makroekonómie do správy zdrojov. Vytvoriť virtuálnu ekonomiku, kde by batéria predstavovala menu a každá úloha by mala svoju cenu. Aplikácie by si museli „platiť“ za vykonanie úkonov, zatiaľ čo systém by prideľoval energiu podľa ich prínosu pre užívateľov.
I keď bol projekt v roku 2024 zrušený, išlo o jeden z najzaujímavejších pokusov Googlu, ako systémovo obmedziť „plytvanie energiou“ a zároveň udržať výkon aplikácií v rovnováhe. Myšlienka virtuálnej ekonomiky batérie mohla byť začiatkom úplne novej éry správy zdrojov na Androide. Ale hocikomu by sa najskôr nepáčila.